Jdi na obsah Jdi na menu
 


JASKYŇA POD SPIŠSKOU

              NOVÁ (NAJDLHŠIA) PSEUDOKRASOVÁ JASKYŇA

                                         NA  SLOVENSKU

 

                Františka Majerníčková – Gabriela Majerníčková – Peter Imrich

 

 

 

        Po dlhšom období objavovania menších jaskýň, kedy bez kopania a rozpracovávania závalov by sme sa ďalej ani nepohli, sa nám konečne podarilo objaviť jaskyňu prakticky bez zdvihnutia čo len jediného kamienka, či vyťaženia čo len jedného vedra hliny.

       Aj keď každý skúsený jaskyniar vie, že objaviť v pseudokrase aspoň 100 m jaskyňu

je úspech, táto jaskyňa však prekonala všetky naše očakávania.

 

 

Okolnosti objavu

 

     V jedno júnové dopoludnie sa jeden náš kolega-jaskyniar Valent Timko vybral z Nižného Slavkova cez Striebornú horu na Olšavickej planine naprieč Levočskými vrchmi na vrch Spišskej (1100 m n.m.). Podľa depresie zbadal najprv 1 menšiu jaskynku a idúc pozdĺž nej neďaleko cesty na kraji lúky zočil akúsi prepadlinu, či skôr priepasť ohradenú plotom (to kvôli dobytku, ktorý tu zvykli pásť gazdovia z neďalekej dediny, aby si snáď nejaká krava nezmyslela skočiť dolu).    

Podišiel bližšie a zbadal úzky otvor priepasti, zrejme dosť hlbokej, odhadoval tak na 10 m.

Ako sa tak nakláňal cez ohradu ponad priepasť, spadla mu dole mapa. Keďže nemal so sebou ani kúsok lana, či niečoho podobného, po čom by sa spustil dole, nechal mapu mapou a rozhodol sa, že o svojom „objave“ porozpráva v klube.

     Spočiatku kvôli zaneprázdneniu inými jaskyňami, akosi nevyšiel čas ísť sa pozrieť na Spišskú. Nakoniec sme sa rozhodli, že predsa len by už bolo načase (a po Valentovom neoblomnom úsilí presvedčiť nás, že práve toto za niečo stojí) omrknúť tú „dieru“ pod Spišskou.

 

... a nastal deň „D“

 

     Keďže v sobotu 13.11.2004 bol každý zaneprázdnený pracovnými povinnosťami, urobili sme len jednodňovku v nedeľu. Ráno 14.11.2004 sme vyrazili z Prešova  piati (J.Vykoupil, P.Imrich, F.Majerníčková, G.Majerníčková, J.Bakičová). Zrána trochu primŕzalo, keď sme dorazili do Brutoviec. Poľná cesta za dedinou nás doviedla pod kopec Spišskej. Tam sme odparkovali auto a kúsok lesom sme peši vyšli až hore k priepasti. Všade naokolo sa už belel prvý sneh.

Najskôr  sme pripravili malý ohník, aby sme sa trochu zohriali a Jano šiel medzitým pripraviť vstup do priepasti. Potom tam aj prvý zlanil. Za ním Gabika a neskôr Peťo. Keďže ja som ešte doliečovala chrípku a sľúbila som, že do žiadnej diery nepôjdem, zostala som radšej hore, kým ostatní urobia prieskum. „Mamča“ takisto kvôli zdravotným problémom zostala radšej na povrchu. Prešla dobrá polhodina (a možno aj hodina), čakám, kričím dolu.

Nikto nič ... a dosť dlho. Aký to bol Janov údiv a nadšenie z toho, čo sa nám zrazu naskytlo - tak rozľahlá a ešte neprebádaná jaskyňa ... znova mal chuť objavovať. Medzitým spolu s Gabikou a Peťom sa dali do explorovania spleti chodieb a rozľahlých priestorov novej jaskyne miestami aj 10 m vysokých a 3 m širokých. Peťo podotkol, že by bolo predsa len dobré zavolať dolu aj mňa, veď takéto dačo som ešte nevidela. Kým sa Peťo vrátil pod priepasť, Jano s Gabikou sa tak pustili do objavovania, že ich nemohol zastaviť. Zrazu  počujem Peťa, ako kričí z priepasti: „ Diera ako sviňa! Choď sa pripraviť a zlez dolu!“

Chrípka-nechrípka, sľub-nesľub  (tušila som, že nakoniec predsa len do tej jaskyne pôjdem), o pár minút už zlaňujem dolu. Po zlanení som ešte navrhla, že by bolo dobré jaskyňu hneď aj zamerať.

       No naša snaha o mapovanie veľmi rýchlo skončila, keď sme zistili, aká je tá jaskyňa veľká. Mali sme čo robiť, aby sme ju len prešli a to nám trvalo skoro 5 hodín. Aj tak sme všetko prejsť nestihli. Naše nadšenie a radosť z objavu  nemali konca kraja.

Dohodli sme sa, že najbližšie urobíme dvojdňovku a jaskyňu zmapujeme.

 

 

Mapovacia akcia

 

      Asi  tak o 2 týždne (presnejšie 27.-28.11.2004) sme boli opäť pod Spišskou. Vlado Vaník nás odviezol za Brutovce. Ďalej sa autom nedalo, snehu už riadne napadalo. A tak v skoro bežnej zostave ( J.Vykoupil, P.Imrich, F.Majerníčková, G.Majerníčková, J.Timura st.) sme opäť vyrazili do kopca k jaskyni. Takmer 2 hodiny šliapania v snehu po kolená dali riadne zabrať. Najskôr sme pripravili tábor a po vystrojení priepasti, tentoraz lanovým rebríkom a pomocným lanom, zostúpil dolu ako prvý Jano, po ňom mapovacia skupina (Peťo, Gabika, Tina). Vstup je úzky, priepasťovitý s hĺbkou  -10,8 m. Jaskyňa sa delí na Spišskú a Brutovskú vetvu, nazvanú podľa smeru, ktorým ide. Naľavo od priepasti chodba mierne klesá. Steny sú vysoké aj 8 m, šírka chodby je cca 3m. Túto časť sme nazvali Jedáleň, lebo počas mapovania sme sa tu chodili najesť. Za Jedálňou chodba mierne stúpa, rozširuje sa do väčšej siene so skalným stupňom. Za ňou nasleduje najdlhšia časť Spišskej vetvy nazvaná Timurova galéria so zatiaľ najdlhším polygónom, a to preto, lebo kto uvidí nášho Ďuriho, pochopí prečo ... Z Timurovej galérie smerom doľava vybieha krátka úzka chodba končiaca závalom. Pokračovaním hlavného ťahu smerom doprava a po prekonaní pár skalných blokov sa dostaneme do rozľahlého priestoru pomenovaného ako „Mamčina“ galéria. To, kým sa „mamča“ dostane až sem, nakoľko v jaskyni zatiaľ ešte nebola,  musí prejsť celou jaskyňou až na koniec. Pred koncom je vyššia úroveň, ktorá sa napája na hlavný  ťah. Jano na chvíľu vyšiel von, aby pomohol Ďurovi pri chystaní dreva. Ďuro vyrobil „ostervu“ (rebrík z vrcholca stromu) potrebnú na  prechod do Brutovskej vetvy. Brutovská vetva začína napravo od vstupnej priepasti úzkou chodbou, v ktorej boli nájdené diviačie kože a zbytky zvierat, ktoré tu nahádzali pytliaci. Podľa toho dostala názov – Diviačia chodba. Medzitým mapovacia skupina zmapovala nižšiu úroveň na začiatku Spišskej vetvy, ktorá sa napája na Brutovskú vetvu za prechodom. Steny sú tu miestami vysoké až 10 m a široké 1,5 až 2 m. Z Diviačej chodby po prekonaní malej priepastky, kde nám na prechod do ďalšej časti veľmi dobre poslúžila Ďurova osterva, sme sa dostali do veľkej siene s veľkými skalnými blokmi. Odtiaľ smerom doľava vybieha úzka chodba cez skalný stupeň, kde mala Gabika pri mapovaní menší problém vrátiť sa späť – Gabikine trápenie. Chodba je úzka sotva 0,30 m (0,25 m) a vychádza pod skalným skokom, ktorý sme prvýkrát prekonávali voľným zliezaním skalných blokov z hlavnej chodby. Za skalným skokom je azda najvlhkejšie miesto v celej jaskyni. Voda tu skapáva z povrchu, neustále tu „prší“. Miesto sme nazvali „Dižďovica“.Vynechali sme iba krátke odbočky a okruhy s úzkymi prielezmi. Jano ešte vyliezol do vrchnej úrovne, z ktorej na troch miestach bolo vidieť na spodnú chodbu. Úroveň bola zmapovaná a nazvaná po objaviteľovi – Valentova galéria. Na konci, tesne pred lomenou chodbou, zo stropov viselo niekoľko skupín brčiek – Brčková chodba. Domapovali sme do koncového závalu v Jazierkovej chodbe, ktorý sa zdá byť po jeho rozpracovaní perspektívny.

Jano definitívne vyšiel von asi okolo 21:15 hod. My ostatní, hoci sme už od únavy ledva prepletali nohami,  sme ešte chceli domerať aspoň do 300 m. Z vyššej úrovne Spišskej vetvy tesne pred „Mamčinou“ galériou smerom nadol klesá rovná vysoká úzka chodba – Faraónova chodba. Človek má pocit akoby bol v hrobke nejakého faraóna. Odtiaľ sa smerom nadol dostávame do Geometrickej chodby – rovnej úzkej lomenej chodby končiacej závalom. Smerom doprava pokačuje chodbou, keď tu zrazu sa dostávame na Križovatku štyroch chodieb. Smerom doprava prechádza do „Lomáku“ – zatiaľ nezmapovanej časti. Na tomto mieste mal Peťo trochu problém s prelezením. Jaskyniari so širším, vypracovaným hrudníkom toto miesto len sťažka prelezú. Naľavo z Križovatky na SZ vybiehajú ďalšie dve chodby. Jedna z nich nazvaná „Šlimači šlisk“ je pokrytá blatom z rozpúšťajúcej sa vrstvy ílovcov nielen na dne, ale aj po stenách. Jaskyniar sa tu zašpiní, aj napriek tomu, že si dáva pozor. Treba skúsiť... Z Križovatky smerom na SSZ sa chodba napája na hlavný polygón. Zmapovali sme časť spodnej úrovne Spišskej vetvy a tak sme sa rozbehli, že posledný vyšiel z jaskyne o 1:00 hod v noci.

    Noc bola mrazivá, spoločnosť nám robilo iba zopár vlkov, ktorí sa obšmietali okolo tábora, čo sme zistili ráno podľa ich stôp okolo stanu.

Pri  rannom ohníčku po nočnej eufórii z objavu po spočítaní nám ostatným Gabika oznámila, koľko sme to vlastne namerali. Výsledok náš prvotný chabý odhad (nejakých 300 m) v mnohom prekonal.

   No 402,9 m s deniveláciou – 28 m ..., tak to už je teda riadna pseudokrasová jaskyňa. A to ešte nie je koniec. Nezmapovaná časť spodnej úrovne, kratšie odbočky a okruhy dávajú predpoklad ďalších vyše 100 m, s hĺbkou ďalších niekoľkých metrov.

    Po zbalení a uprataní tábora sme v miestnej brutovskej krčme oslávili slovenský rekord (?). Najviac zo všetkých sa tešil Ďuro. Miestni obyvatelia  sa v krčme dozvedeli, že majú najdlhšiu pseudokrasovú jaskyňu na Slovensku.

   Akcia to bola vcelku vydarená, pre domapovanie a ďalší prieskum jaskyne sme sa rozhodli buď v zime, alebo skoro na jar.

    Jaskyňa nasáva, stropné pukliny sú vyhojené sintrovými brčkami, ktoré sme v jaskyni našli v sériách i jednotlivo. Ploché stropy – stopy po usadzovaní piesku v príboji, vlnky. V jaskyni je mokro, na mnohých miestach kvapká voda. V jaskyni sme spozorovali 3 druhy netopierov, jednotlivo i v skupinách (netopier obyčajný, brvitý, podkovár malý).

 

Náhledy fotografií ze složky Jaskyňa pod Spišskou_mapa